Fotenie v roklinách Slovenského raja
Do roklín Slovenského raja chodím odkedy fotografujem. Aj keď si neodnesiem žiadnu fotku ten vzduch a pocit ochladenia keď tam vojdete je úžasný.
Ideálny čas na fotenie vodopádov je počas jarných alebo jesenných intezívnejších dažďov. Najlepšie po niekoľkých dažďových dňoch kedy je už pôda dostatočne premočená a voda steká do potokov. Vtedy sa dajú vidieť a nafotiť vodopády ako ich počas teplých suchých dní neuvidíte. V jeseni s pridanou hodnotou krásnych farieb lístia na stromocho a popadaného vo vode.
Pri zvýšenej hladine vody v roklinách treba počítať s dlhším prechodom než udáva turistické značenie a v prvom rade byť opatrnejší. Článok je venovaný práve času keď tej vody tečie roklinami viac.
Prestalo pršať, treba vyraziť…
Jar toho roku priala foteniu vodopádov, dlhotrvajúce dažde rozvodnili potoky.
Ako ani ideálne svetlo nepočká tak nebude čakať ani voda. Klesne behom jedného dňa a unikátny mohutný vodopád sa zase stane všednejším. Preto akonáhle dážď ustal, som podľa možností vyrazil ak na prechod s fotením bol dostatok času.
Takto po ustaní dažďa som vyrazil do rokliny Piecky, bol pracovný deň 11 hodín, bleskovo som sa zbalil a šiel. Rozhodne sa oplatilo a neľutujem. Prechod roklinou aj s fotografovaním trval približne 6 hodín.
V počiatočnom úseku až po prvý Veľký vodopád tečie potok Píľanka v plytkom koryte a v rozvodnenom stave neostávala iná možnosť ako ju obísť.
Samotne fotenie pri prvom Veľkom vodopáde, ktorý je zároveň najväčším vodopádom Piecok trvalo s utieraním objektívu po každom zábere asi hodinu a pol. Máte chuť sa nato vykašľať a zbaliť to. Všade lietajú drobné kvapôčky tak husto, že behom pár sekúnd cez objektív nevidíte. Teda viac času ako foteniu sa venujete utieraniu objektívu.
Piecky – Veľký vodopád – Keď sa Píľanka rozvodní, Veľký vodopád je naozaj veľký.
Ďalšie aj menej zaujímave úseky sú pri takom stave vody fotogenické, takže už len každú chvíľu vybaľujete techniku. Prechádzať drevené rebríky s rozloženým statívom a naloženým foťákom kvôli bezpečnosti nedoporučujem, preto radšej tu pol minútu venujte sústavnému vybaľovaniu a odkladaniu techniky.
V rokline Piecky – Aj menej zaujímave úseky sa počas zvýšenej hladiny potoka stanú atraktívnymi.
Takisto do Kláštorskej rokliny som mohol vyraziť hneď ako prestalo pršať. Je to krátka roklina, ktorou inak tečie málo vody a potok nepodporujú žiadne bočné prítoky, preto som rád, že som ju v takomto stave mohol vidieť a fotiť. Podarilo sa mi to snáď na desiaty pokus počas niekoľkých rokov. Súhra počasia a voľného času bola v tomto prípade dôležitá.
Strakov vodopád – Kláštorská roklina – Po dažďoch je Kláštorská roklina unikátna. Voda v nej poklesne pomerne rýchlo.
Zejmarskú roklinu, ktorá je tiež krátka a nepriberá žiadne bočné prítoky, ak si chcete vychutnať silu vody, treba do nej vyraziť hneď alebo aj za dažďa a nečakať ani deň. Tu som trochu zaváhal a išiel neskôr.
Nálepkove vodopády už neboli také mohutné ako som ich videl na niektorých fotografiach. Ale aj tak boli pekné.
Keď som sa zo Zejmarskej rokliny vrátil začalo liať . Ktovie, ak by som počkal a otočil roklinu ešte raz, možno by som videl ako potok nabral na mohutnosti.
Kvôli iným povinnostiam som ale druhý prechod v ten deň už neabsolvoval.
Zejmarská roklina – Nálepkov vodopád
Nie do každej rokliny si môžete vyraziť fotiť na obed. Niektoré majú toľko fotiteľných miest, že nato treba aj celý deň pokiaľ chcete všetko pofotiť.
Takou je napríklad Suchá Belá, kde som vyrazil z parkoviska na Podlesku o pol 7 ráno a naspäť sa vrátil o o 17-tej. Teda celých 9 hodín v rokline a asi 1 hodina zostupu. Suchá Bela má niekoľko vodopádov a tiež niekoľko zaujímavých úsekov s krásnymi kaskádami a skalnými stenami kde sa fotograf, ktorý vyrazil fotiť a nešiel za turistikou celkom slušne zdrží skúšaním rôznych pohľadov a fotením. Príčinou takého dlhého prechodu bol aj takmer sústavný dáždik, takže utieranie optiky každú chvíľu ma neobišlo. Fotoaparát a objektív bol ukrytý pod pláštenkou, ktorú som si vyrobil s roztrhnutého pršiplášťa.
To bol druhý deň v Suchej Belej s požičanou technikou. Deň predtým som neopatrnosťou utopil Nikon D700 a rozbil širokouhlý objektív, ktorý sa zlomil a doteraz je niekde pod spenenou hladinou v kaskádach Suchej Belej.
Celá technika sa zosypala do vody z drevenej lávky, na ktorej som nechal rozložený statív s fotoaparátom, keď som išiel posunúť batoh preč zo záberu. Preto ak budete fotiť na menej stabilných miestach, nevzdaľujte sa od fotoaparátu, ak musíte čo len na meter, berte ho tiež a rozložte potom znova. Ja som si už potom dával sakra pozor.
Misové vodopády – Suchá Belá – Najznámejšia sústava vodopádov zvané Misové, v najvyhľadávanejšej rokline Slovenského raja, Suchej Belej, ktorých ostatné časti sú ukryté medzi skalami a na fotke ich nevidieť. Vedie cez ne však sústava lávok a rebríkov.
Popisovať všetky rokliny už nebudem, v zásade pre nich platí to isté, viac vody, sú atraktívnejšie.
Aby som nezabudol spomenúť aj žlto-čierného obyvateľa tohoto vlhkého prostredia, tým nieje nik iný ako Salamandra škvrnitá. Preto pozor aj pod nohy. Väčšinou sa ale snažia byť nenápadne a uponáhľaný turisti ich nevidia. To je možno pre ne aj dobré. Okolo tej „mojej“ prešlo asi 20 ľudí a nikto ju nezbadal.
Salamandra škvrnitá – Obyvateľ vlhkých roklín Slovenského raja.
V ďalších riadkoch si ešte prečítajte pár tipov na čo sa pripraviť a čo nezabudnúť.
Obuv:
Prechádzaniu priamo cez vodu sa nevyhnete, niektoré lávky a chodníčky sú pod vodou, kamene, po ktorých by ste popreskakovali na druhú stranu budete hľadať zbytočne a potok, najmä Píľanka v Pieckach po prvý vodopád je tak široký, že sa preskočiť nedá.
Odporúčam obuv so zvýšenou gumenou časťou, alebo rovno nejaké čižmy, ktoré dobré sedia, aby bola noha spevnená. Osobne mám dvoje kožených topánok, jedny s minimom švov, Hanwag Alaska vydržia nepremoknúť veľmi dlho a druhé staršie Lytos-ky, tie sú pozošívané z niekoľkých kusov kože a po pár šliapnutiach do vody je mokro. V zásade čím menej švov, tým je dlhšie sucho.
Vo Veľkom Sokole som cez jednu zúženú časť rokliny, kde po stranách boli len skalné steny musel vojsť do vody pod kolená. Drevá boli tak šmykľavé a nebolo sa čoho chytiť, že iná možnosť nebola. Radšej namočiť topánky ako sa šmyknúť a namočiť sa celý, nebodaj sa udrieť a ostať tam ležať. Pomohli mi návleky, inač by mi natieklo do topánok zhora. Bez nich nechodím nikde kde je mokro.
V rokline Veľký Sokol – Krásne zátišie vo Veľkom Sokole a moje obľúbené miesto.
Oblečenie:
Pripomeniem len, že v daždivých dňoch aj keď prestane pršať tak zo stromov prší ďalej. Vrchná časť sa preto hodí vodeodolná. Pršiplášť, aj taký pre fotoaparát je dobrou pomôckou, niekoľko krát ma chytil dážď. Pod veľkým pršiplášťom, ktorý mám som bez problémov vymenil aj objektív.
V hlbších roklinách ako Suchá Belá, Piecky, Veľký Sokol a Sokolia dolina je pomerne chladno a keď sa dlhšie stojí na mieste a fotí začne byť zima. Naopak pri chodení sa zapotíte. Vrstvy oblečenia tomu treba prispôsobiť.
Technika:
Fotoaparát, objektívy (nosím aj teleobjektív v roklinách vidieť kamzíky alpské, ale riadne odofotiť sa mi ich ešte nepodarilo), náhradná baterka, aj dve, tie moje boli nejaké vadné tak som mal radšej tri :). Samozrejme statív, fotíme predsa s dlhšími časmi aby vodička bola krásna ako závoj. A veľmi dôležitý, polarizačný filter aby sme odfiltrovali odlesky na mokrých skalách a drevách.
Jedlo a voda:
Hladnému a smädnému sa fotí zle, z hladu a smädu je únava a bolí hlava. Ale vášnivý fotograf si na jedlo a vodu nespomenie 🙂 Na vodu teda len na fotkách. Počas prechodu Suchej Belej som za 9 hodín v rokline nejedol a nepil, proste nato niekedy zabudnem.
Ak teda čítate tieto záverečné riadky tak buď čítate články od konca ako ja 🙂 alebo ste ho prečítali celý. Dúfam, že som v niečom poradil a pomohol, a že sa fotografie páčia.
