Workshop Podtatranskou krajinou 2014 – report

Týždeň pred workshopom som sa vytešoval z pekného počasia a hlavne viditeľnosti, ale ako tak pekné počasie pokračovalo na začiatok apríla s nezvyčajnými horúčavami, vzduch bol ku koncu týždňa plný oparu a smogu. Navyše sa obloha zatiahla takže s piatkového plánovaného nočného fotenia nebolo nič. Ostalo teda viac času na teóriu a diskusie pri dobrom vínku.

4:15 zvoní budík. O pol hodinu vyrážame k Žakovskému rybníku. Ako na mieste zisťujeme vzduch sa od smogu a oparu cez noc ani trochu nevyčistil a tatry, ktoré mali tvoriť kulisu záberov od rybníka voľným okom takmer nevidno. Ale hovoríme si „fotošop“ to vytiahne 🙂 Podmienky a počasie, kedy by asi krajinársky fotograf ani z postele nevstával. Ale to počasie sa bohužiaľ objednať nedá. Je to ale dobré na preverenie našich schopností nájsť motív aj za sťažených podmienok, a vidieť krajinu inač ako bolo plánovane.
Zľava sa nad rybník dovalila hmla, aspoň ozvláštnila slabšiu atmosféru rána.

Ako sa slnko dvihlo vyššie na oblohu, ohrialo a presvietilo krajinu viditeľnosť sa kúsok zlepšila a ukázali sa nám aj tatry

Nezaobišlo by sa to bez návštevy starého stromu pod tatrami, aj keď už nie za extrémnych podmienok. 🙂

Po obede a preto, že bol hustý opar sme zvolili roklinu Piecky v Slovenskom raji, kde sme okrem fotenia vodopádu videli a fotili aj skupinku terénnych kôz :), kamzíkov alpských.

Nedeľné ráno bolo opakom toho sobotného, dážď a vietor. Keďže v pozvánke stojí „fotiť sa bude za každého počasia“ tak sme vyrazili.
Cestou meníme plán a otáčame sa smerom na Závadku, odkiaľ sú výhľady Tatry, Spiš, Branisko. V to daždivé ráno bol výhľad tak na 10 metrov, aj keď miestami sa urobila trhlina a ukázala sa krajina pod nami. Písal som v pozvánke niečo o teplom oblečení, čiapku a rukavice som samozrejme zabudol a teplejšiu bundu som z neznámych príčin nezobral a to som bol prírodou už dávno poučený. Tak som si to vymrzol, ani prvý a určite ani posledný krát. Asi po dvoch hodinách fotenia v hmle, sa nízka oblačnosť začala trhať a začalo vykúkať slniečko. To treba zažiť, podmienky po daždi sú naj, z lesa sa odparuje vlhkosť, ťažké mraky sa rozpadávajú a na dažďom vyčistenú krajinu kde tu zasvieti. Vtedy začne to pobehovanie, čo skôr fotiť.

Keď to ustane a slnko začne zase poriadne hriať poberieme sa preč na iné miesto, tentokrát ku môjmu obľúbenému Miloju, riadne sa do poľa zablatiť.

Aj napriek nie práve najideálnejším podmienkam, ktoré narušili niektoré plánované fotenia, ale preverili kreativitu a vynaliezavosť účastníkov, workshop dopadol super.